20. 10. 2008 ELSA Praha na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe uviedla dlho pripravovanú a ešte dlhšie očakávanú konferenciu o Tibete, ktorá prebehla v anglickom jazyku.
Prvou rečníčkou bola slečna Phuntsog Nyidron, bývalá tibetská politická väzenkyňa, ktorá rozprávala o svojom neľahkom živote.Keď mala Phuntsog Nyidron 17 rokov, vstúpila do kláštora Mišungri. O dva roky neskôr dostal tibetský dalajláma Nobelovu cenu mieru. V tom čase prebiehali v Tibete pokojné demonštrácie na jeho podporu, ktorých sa zúčastnila i Phuntsog spolu s ďalšími 15 mníškami. Nebolo to prvý krát – demonštrovala už dva roky predtým, no vtedy ju nechytili. Tentoraz áno. 14. októbra 1989 ju čínski okupanti Tibetu zatkli a previezli do väzenia. Za vykrikovanie hesiel „Nech žije Jeho Svätosť dalajláma!“ a „Sloboda Tibetu“ dostala 9 rokov.
Avšak možnosť obhajoby pred súdom nemala – žiadny totiž neprebehol. Bola podrobená mučeniu, výsluchom, ktoré mali "zistiť", kto bol organizátorom demonštrácie a kto ju naučil vykrikovať heslá.Po štyroch rokov sa jej spolu s ďalšími mníškami podarilo naspievať a nahrať na kazetu piesne o živote v Drapči, o väznení politických väzňov a túžbe po slobodnom Tibete. Táto kazeta sa dostala do Veľkej Británie, kde ju budhistická komunita sprístupnila verejnosti. Zatiaľ čo Briti počúvali spoveď „spievajúcich mníšok“, v Drapči sa odohrával výsluch. Počas neho bola Phuntsog „odsúdená“ na 8 rokov, ktoré sa jej pripočítali k trestu.
26. februára 2004 bola Phuntsog Nyidron podmienečne prepustená. Niektorí pričítajú zásluhy Amnesty International, iní istému čínskemu obchodníkovi, ktorý za ňu zaplatil čínskej vláde slušnú sumu. Čo však naozaj stálo v pozadí tohoto rozhodnutia, nevie ani Phuntsog.
Po prepustení žila v Lhase, kde bola neustále sledovaná, slobodný pohyb mala obmedzený a ani z krajiny nemohla odcestovať. Ak totiž chcete vycestovať z Číny, musíte požiadať príslušné úrady, aby vám vystavili pas. A ak vám ho predsa len vydajú, musíte ho po návrate na rovnakom mieste vrátiť. A to Phuntsog urobiť nemohla, keďže jej ako súčasť trestu boli odobrané „politické práva“. Po istom čase sa však bývalej politickej väzenkyni predsa len podarilo dostať do USA; zrejme aj vďaka mediálnej známosti a blížiacej sa návšteve čínskeho prezidenta v Bielom dome. Neskôr sa presunula do Švajčiarska, kde v súčasnosti žije.
"Zpívající mnišky z vězení Drapči." Propuštěny byly 4 ze 14 uvězněných, 6 mnišek ve vězení zemřelo na následky mučení a nelidského zacházení.
Podstupuje liečby, ktorými sa len pomaly odstraňujú následky mučenia a učí sa nemecký jazyk. Zatiaľ rozpráva len po tibetsky, čo jej veľmi neuľahčuje život v krajine tak veľmi vzdialenej od domova. Najväčšie starosti si však robí o ostatných demonštrantov, ktorí sú väznení, mučení a dokonca aj vyvražďovaní, a to najmä po marcových udalostiach. Nemenej starostí má aj o svoju rodinu, ktorá zostala v Tibete a je sledovaná čínskou políciou. Už dlhší čas s ňou nemá žiaden kontakt, spojenia sú prerušené.
Na otázku, či je ešte stále mníškou, odpovedá: „Nikdy som ňou nebola.“ Keď sa v sedemnástich rokoch rozhodla pre život mníšky, kláštor Mišungri bol po niekoľkých udalostiach celkom zničený. Mníšky sa teda miesto budhistického učenia venovali stavebným prácam. Nikdy nemala učiteľa – lámu. Preto sa za mníšku nepovažuje.
Keď sa jej opýtate, či sa chce vrátiť do Tibetu, odpovedá tak ako ostatní – áno, až sa vyriešia politické problémy.
Po prejave Phuntsog Nyidron sa k slovu dostal pán Kalsang Chokteng (*1950), ktorý prišiel do Švajčiarska (do detskej dedinky Pestalozzi) v roku 1960. Po ukončení vzdelania pracoval tri roky v nemocnici v osade Mundgoda (južná India). Bol jedným zo spoluzakladateľov Tibetan Youth Association in Europe a Swiss Tibetan Friendship Association. V roku 1998 bol zvolený za prezidenta Tibetskej komunity vo Švajčiarsku. Bol i členom zakladajúceho výboru Tibetského Inštitútu v Rikone, ktorý v súčasnosti zodpovedá za projekt „Science meets Dharma“.Pán Chokteng vo svojom príspevku hovoril o všeobecnej situácii v oblasti ľudských práv. V 60.-tych rokoch sa zdvihla vlna proti komunismu, ktorý bol ostro kritizovaný. V roku 1997 sa o komunizme veľa nehovorilo, situácia v Číne zostala nezmenená, ak nie ešte horšia. Objavili sa prvé demonštrácie, ktoré vyvrcholili v marci tohto roku. V uliciach ostalo, podľa tibetskej vlády v exile, viac ako 200 mŕtvych tiel (čínska vláda udáva 21) a 1600 zranených. Tí sa však kvôli svojej účasti na demonštrácii nemohli nechať ošetriť v čínskej nemocnici. Ďalších 1000 demonštrantov bolo zadržaných – bez obvinenia a bez súdu. Mnohí z nich sú dodnes mučení, nie je im umožnené stretnutie s rodinnými príslušníkmi či advokátom.
V boji Tibeťanov za autonómiu a ľudské práva považuje pán Chokteng za čiastočnú nevýhodu i budhizmus, ktorý hlása nenásilný prístup. Putovať z krajiny do krajiny a prosiť o pomoc, nebojovať, nevraždiť.
Podpora Tibetu v zahraničí ešte stále nie je dostatočná na to, aby zmenila názor Číny. Politické ciele Tibeťanov pritom nie sú privysoké – ich požiadavkou je kultúrna a náboženská autonómia v rámci Čínskej ľudovej republiky. Čína žiadosť Tibeťanov odmieta; tvrdí, že z historického hľadiska je Tibet súčasťou Číny už od 14. storočia. Niet sa čo čudovať, je verejným tajomstvom, že sa v Tibete nachádza nemalé nerastné bohatsvo a obyvateľstvo Číny neustále narastá. Konzekvenciou je masový príliv čínskeho obyvateľstva do Tibetu (popri 6 miliónoch Tibeťanov tu žije v Tibete viac ako 7,5 mil. Číňanov).
Situácia je dnes taká, že nenájdete dedinu, v ktorej by neboli prítomní aj Číňania. Len tí majú dostatočné finančné prostriedky, aby mohli podnikať, a sú i jedinými, ktorí môžu vytvárať pracovné príležitosti. Tie však dostávajú najmä Číňania a väčšina Tibeťanov tak musí bojovať zo dňa na deň o prežitie. V mestách sú rozmiestnené kamery, všetko je monitorované. Podobne je to aj s budhistickými kláštormi.
Po diskusii prišli na rad mnísi z kláštora Tašilhunpo. Pomodlili sa krátku modlitbu. Po nej začal prednášať Kelkhang láma, ktorý hovoril výbornou angličtinou. Najsamprv pozval prítomných na Týždeň tibetskej kultúry, v rámci ktorého mnísi vytvorili mandalu, predviedli rituálne tance a meditáciu. Potom pohovoril o kláštore a pančenlámovi.Kláštor Tašilhunpo, ktorého názov v preklade znamená „Šťastná hora“, bol založený r. 1447 1. dalajlámom a je sídlom pančenlámu, druhého najvyššieho tibetského duchovného vodcu (vtelenie Amitábhu).
V roku 1959 odišlo niekoľko mníchov tohoto kláštora do Indie, niekoľko ich ostáva s 10. pančenlámom Čhökji Gjalcchänom, ktorý je za neprítomnosti dalajlámu najvyšším duchovným vodcom v Tibete. Kultúrna revolúcia tvrdo doľahla na Tibet, z viac ako 6000 kláštorov, chrámov a svätyní, v ktorých žilo okolo 600 000 mníchov a mníšok, zostalo len 13. Čhökji Gjalcchän bol 10 rokov väznený. Po revolúcii sa pančenlámovi podarilo obnoviť náboženské obrady a mierne zlepšiť úroveň vzdelania, veci sa začali meniť k lepšiemu. Avšak po krátkom čase (1989) za nevyjasnených okolností zomrel, a situácia sa vrátila do starých koľají. Existuje viacero teórií, Kelkhang láma považuje za najpravdepodobnejšiu otravu, kedže netrpel žiadnou chorobou.
Kelkhang láma mal veľmi blízky vzťah k 10. pančenlámovi. Narodil sa v Kathmándu, v rodine pochádzajúcej zo Žikace. Keď mal Kelkhang láma 6 rokov, navštívil pančenláma Kathmándu a rozpoznal v ňom rinpočeho, tulku. Počas svojho detstva videl rinpoče pančenlámu ešte jedenkrát. Vtedy si pančenláma vyzliekol rúcho a mnísi videli množstvo jaziev, ktoré mu ostali po rokoch strávených vo väznení. Vtedy pančenláma povedal: „Modlite sa k Jeho Svätosti dalajlámovi a uvidíte slobodný Tibet.“V roku 1972 bol kláštor presťahovaný do zväzového štátu Karnataka v Indii, kde na jeho chod dohliadal samotný patrón, dalajláma. I keď sa v kláštore dodnes venujú budhistickej praxi a štúdiu textov, ide predovšetkým o osvetové centrum, ktoré si kladie za cieľ moderné vzdelávanie pri zachovávaní tibetského náboženského a kultúrneho dedičstva.
V roku 1991, po 2-ročnom úsilí vyhľadávacej komisie, bola nájdená reinkarnácia pančenlámu. Dalajláma tušiac, že by mohli nastať problémy, neoznačil meno verejne, ale požiadal čínskeho prezidenta o prehlásenie chlapca za novú inkarnáciu línie pančenlámov. V roku 1994 prezident túto žiadosť zamietol. Keďže bolo zrejmé, že čínska vláda sa bude snažiť dieťa nájsť, označil dalajláma, v januári 1995, šesťročného chlapca Gendün Čhökji Ňimu. Narodil sa 25. apríla 1989 a pochádza z pastierskej rodiny východotibetského Khamu. O tri dni neskôr bol Gendün Čhökji Ňima aj s rodinou zadržaný a odvezený na neznáme miesto. V posledných správach sa však za miesto pravdepodobného pobytu považuje okolie Pekingu.
Otázka, kde sa 11. pančenláma nachádza, bola čínskym predstaviteľom položená v roku 2005 na konferencii o ľudských právach v Ženeve. Podľa ich prehlásenia je slobodný, nie je vo väzení, stretnutie s ním ale nie je možné. Mnísi si myslia, že pančenláma, ktorý má v súčasnosti 19 rokov, ešte žije. Pre vládu by nebolo výhodné zabiť ho, potom by si Tibeťania jednoducho našli novú inkarnáciu. Obávajú sa však, že Gendün Čhökji Ňima sa stal obeťou "vymývania mozgu", netušia, aké vzdelanie dostáva, či vôbec vie niečo o budhizme. S výlučným vplyvom na jeho výchovu môže čínska vláda spraviť čokoľvek. Pančenláma je pri tom dôležitý duchovný vodca, a čo viac, jednou z jeho najvýznamnejších úloh je nájsť inkarnáciu dalajlámu a naopak. Preto sa v Tibete vraví, že dalajláma a pančenláma sú ako slnko a mesiac. Aby bolo hľadanie jednoduchšie, dalajláma ako aj inkarnácie ďalších vyšších lámov zvyknú označiť vo svojom poslednom liste miesto či rodinu, kde sa inkarnujú. A kde by sa mohol narodiť ďalší dalajláma? Mnísi vravia, že by to mohlo byť aj mimo Tibetu, nie je ani vylúčené, že by to mohla byť žena. 
Existuje však aj ďalší pančenláma, ktorého v decembri 1995 dosadili čínske úrady. Je to Tibeťan menom Gjalcchän Norbu. Mnísi proti nemu nič nemajú, myslia si, že bol oklamaný tak ako iní. Ale ani oni či ostatní Tibeťania ho neuznávajú za inkarnáciu pančenlámu. Súčasná existencia dvoch pančenlámov však naznačuje možnosť, že po smrti dalajlámu sa vyhlásia aj jeho „dve inkarnácie“ – tibetská a čínska.Pre zaujímavosť, v roku 2007 vydala čínska vláda nariadenie, v ktorom sa píše, že duše „živých Budhov“ musia byť odsúhlasené komunistickou vládou ešte predtým, než sa môžu inkarnovať.
Poslednou prednášajúcou bola pani Dáša van der Horst, riaditeľka Amnesty International Česká republika (ďalej len AI). Dáša van der Horst se narodila v Brne. V roku 1985 odcestovala z Československa do Holandska, kde na leidenskej univerzite vyštudovala sinológiu. Od roku 1993 pôsobila v diplomatických službách. Pracovala pre Ministerstvo zahraničných vecí, Českú ambasádu v Izraeli, styčný úrad v palestínskom Ramalláhu, České centrum v Haagu a rok pôsobila i v Číne, kde mala na starosti prezentáciu českej kultúry. V súčasnej dobe stojí v čele českej pobočky organizácie na ochranu ľudských práv. AI funguje na dobrovoľníckom princípe a okrem iného realizuje projekty na podporu žiadateľov o azyl, propaguje ochranu žien pred násilím, lobuje za kontrolu obchodu so zbraňami, monitoruje situáciu v ČR a usiluje o systémové zmeny v oblasti ľudských práv u nás i v zahraničí.
Z príspevku Dáše van der Horst sme sa dozvedeli, že AI sa tento rok venuje štyrom hlavným témam: cenzúre, trestu smrti, správnemu rozhodovaciemu konaniu a politickým väzňom.Čo sa týka Tibetu, situácia je alarmujúca. Čínska vláda nikdy nereagovala na tlak, niekoľko ľudí však bolo prepustených.
A ako môžeme pomôcť Vy? Jednou z možností je otvoriť si stránku AI a napísať list na jednu z "urgent appeals". Okrem toho môžete podpisovať petície, účastniť sa demonštrácií či oslovovať politických predstaviteľov, aby podporili Tibet. Ja by som ešte dodala ďalšiu možnosť, ktorou je navyšovanie odmeny za informácie vedúce k priamemu kontaktu s Gedün Čhökji Ňimom. Takto sa rozvíja snaha zistiť miesto pančenlámovho pobytu takpovediac za úplatu, a to na stránke www.tashilhunpo.org.
Život v kláštore
Kláštor Tašilhunpo patrí k línii Gelugpa, čo v slovenskom jazyku znamená „Žlté čapice“. K tejto línii patria dalajláma i pančenláma. V tibetskom budhizme existujú 4 rôzne smery avšak ich cieľ je rovnaký, preto delenie nemá zásadný význam. Mnísi vravia: „Tak ako vy v tejto miestnosti - prišli ste z rôznych miest, ale všetci ste tu.“
Mnísi sa v kláštore venujú tantrickému budhizmu a štúdiu sútier.
Pôvodne žilo v kláštore okolo 6000 mníchov, po kultúrnej revolúcii a premiestnení do Indie ich je dnes len okolo 300. Najmladší má šesť, najstarší sto rokov.
Deň v kláštore sa začína o piatej, niekedy o pol šiestej. O pol siedmej sa mnísi zúčastňujú modlitby, po ktorej nasledujú raňajky. Tými je zvyčajne campa a čaj s maslom. Na obed sa podáva šošovicová polievka a ryža, na večeru bývajú rezance. Kým bol kláštor v Tibete, na večeru jedávali ryžu. Vegetariánmi sú len niektorí – tí, ktorí pochádzajú z Indie. V Tibete, ktorý je položený vo vysokej nadmorskej výške, sa zelenina veľmi pestovať nedá, preto sa tunajší ľudia takmer výhradne živili mäsom. V samotnom kláštore sa však mäso neje.Počas dňa mnísi študujú a vykonávajú náboženské obrady. Štúdium budhistických textov predstavuje z veľkej časti memorizovanie. Mnísi sa učia stovky strán spamäti, aby mali všetko v hlave, mohli sa modliť kedykoľvek, a neboli nútení stále so sebou nosiť knihu a listovať v nej.
Malí mnísi sa dnes okrem iného učia aj matematiku, vedy, tibetštinu a angličtinu. Čo sa týka náboženstva a filozofie, učí sa výhradne budhizmus. Takéto štúdium mníchovi trvá 25 rokov, potom dostane žltý pás a môže sa stiahnuť do ústrania alebo učiť. V tomto období môže mních začať študovať iné náboženstvá, čo mnohí aj robia. Venujú sa komparatistike a vyberajú z náboženstiev to, čo považujú za dobré.Raz do týždňa majú mnísi voľný deň – v utorok. Ako však vraví Kelkhang láma, zas taký voľný nie je – mnísi si počas neho perú rúcha. Ale keď majú mnísi čas, radi si zahrajú futbal či ping-pong.
V Tibete sa mníchom vraví pawa, čo znamená strihať. Mnísi totiž nikdy nemali majetok, preto si zošívali útržky nájdených látok. Ich dnešné rúcha sú takisto mnohokrát prešívané. Farba je červená a ako na odľahčenie rinpoče poznamenal, v Tibete je zima a červená farba ich zohreje. Všetci mnísi si raz do mesiaca holia hlavu. Na otázku prečo to tak je, odpovedajú: „Je to v móde“. Rozprávajú, ako si robia žarty zo starších mníchov, ktorí už majú holú hlavy aj bez žiletky. Na túto poznámku okamžite reaguje aj katolícky kňaz Tomáš Halík, ktorý je na tom s účesom podobne. „My tomu vravíme pristávacia plocha pre Ducha svätého…“Čo sa týka návštev vlastnej rodiny, nerobievajú to obyvatelia kláštora, ktorí sú tam len nakrátko. Mnísi majú povolené navštíviť rodinu až po šiestich rokoch kláštorného života.
Do kláštora Tašilhunpo majú povolený vstup aj ženy, ktoré tam prichádzajú, aby sa s mníchmi pomodlili. Nesmú v ňom však prespať.
A čo vravia mnísi na Prahu? Prostredie je iné, ale ľudia sú všade rovnakí.
Čham
Čham má korene v bém, náboženstve, ktoré v Tibete predchádzalo budhizmu. Podľa legendy vznikol v mýtickom kráľovstve Šambala. V Tašilhunpe sa začal praktizovať v 17. storočí, keď kláštor vediol 5. pančenláma.
Čham predstavuje modlitbu, púdžu, ktorá je pre mníchov prosbou, aby boli všetky bytosti zbavené utrpenia, a aby božstvá ostali s nami tak dlho, ako môžu. Pri čhame sa využíva tantrický tanec v maskách, spev, hra na hudobné nástroje a pestrofarebné kostýmy, ale aj rôzne posvätné predmety, akými sú napríklad miska z lebky a trojhranná magická dýka. Pre ilustráciu uvádzam niekoľko z rituálov, ktoré mnísi predviedli obecenstvu v utorok na Novomestskej radnici.
Čičedur, rituál sekania, predstavuje snahu o odstránenie dvoch najväčších negatívnych vplyvov, nevedomosti a egoizmu, splynutie s prázdnotou a dosiahnutie ôsmych magických schopností. Pri tomto rituáli si mnísi symbolicky odsekávajú časti svojho tela. Tanec je doprevádzaný spevom a hrou na trúbky, ktoré sú tradične vyrobené z ľudskej stehennej kosti.
Durdak (vládcovia pohrebných polí) vyjadruje myšlienku, že všetci sme len hromadou kostí. Ak si to uvedomíme, zbavíme sa ilúzie a negatívnych energií, poznanie nás privedie k pomáhaniu druhým a súciteniu so všetkými ľudskými bytosťami.Mimoriadne zaujímavý je Žanak, tanec v čiernych klobúkoch. Tie predstavujú víťazstvo nad nepriateľskými silami. V rokoch 839 až 842/6 (datovanie býva rôzne) sa v Tibete dostal k moci protibudhistický kráľ Landarma. Podľa legendy k nemu prišiel mních na koni natretom čiernou farbou a predviedol mu tanec. V rúchu mal ukrytý luk a šíp, ktorým ho zasiahol priamo do srdca. Kráľovi osobní strážcovia ho prenasledovali, ale mních pri úteku prešiel cez rieku, ktorá z koňa zmyla farbu. Po bielom koni už nikto nepátral.
Okrem tancov nám bolo predvedené aj taxé, umenie debaty. Koná sa každý večer na nádvorí kláštora a patrí medzi základné zložky budhistického tréningu. Mnísi sa vo vzrušujúcej debate navzájom skúšajú zo znalosti budhistických textov. Hoci ich argumenty sú bojovné, emotívne a tvár je ako „hlava leva“, myseľ ostáva ako „zasnežená hora“, v pokoji a bez emócií.
MandalaPočas celého týdňa tvorili mnísi na Novomestskej radnici mandalu Čhenraziga (Avalokitéšvaru) - božstva vyjadrujúceho nekonečný súcit, ktorého vtelením je dalajláma. Na tvorbu obrazcov vypracovaných na základe budhistických textov pritom použili farebný mramorový prach. V sobotu bola mandala rozmetaná a po procesii k Vltave, ktorej sa zúčastnilo niekoľko stoviek ľudí, bola počas obradnej ceremónie venovaná rieke.
Meditácia Vo štvrtok prebehla meditácia v pražskom budhistickom centre Lotus. Na úvod nám rinpoče osvetlil teóriu. Pred meditáciou nás ešte veselo upozorňil: „Ak chcete spať, spite, ale nechrápte.“
Tibetský názov pre meditáciu je gom, cvičenie mysle. Má tri základné komponenty – analýzu, spôsob sedenia a uprenie myšlienok na zmysel modlitby. Analýza zahŕňa predovšetkým čítanie kníh, čo rinpoče niekoľkokrát zdôraznil, ale aj premýšľanie a diskusiu s priateľmi. Ďalej je dôležité nájsť si na meditáciu príjemné prostredie, vhodný čas a pozíciu. Potom sa nám vraj možno podarí poznať čosi z našej budúcnosti, nájsť, čo sme stratili, alebo si spomenúť, komu sme pred desiatimi rokmi požičali peniaze.Autorkou článku a fotografií (okrem ilustračných) je Ľudmila Miškaňová, riaditeľka pre ľudské práva, ELSA Praha
